Bludári
Vo svojom krátkom osvietenskom období, keď Nietzsche písal prácu Ľudské,
príliš ľudské, sa o vedu veľmi zasadzoval, potom však zmenil postoj k nej.
Naproti tomu Kant bol presvedčeným osvietencom stále, pre ktorého hľadanie
toho spoločného, čo ľudí spája, na rozdiel od toho, čo ich rozdeľuje, ako to
bolo v minulosti, a odstraňovanie sporov, zapríčinených tým rozdeľujúcim
(náboženské vojny), bolo príkazom doby – príkazom, ktorý sám spoluvytváral.
Tomu spoločnému neunikol v niektorých súvislostiach ani Nietzsche, lebo aj
nominalista je nútený rozmýšľať v pojmoch, ktoré vždy zospoločňujú, Nietzsche
si ich však vykladá po svojom. Jeho Zarathustra (sám Nietzsche) zostupoval z hôr
k ľudu, aby ho osvecoval svojou antimetafyzikou a pripravoval ho na príchod
nadčloveka. Nietzsche odsudzoval všetky spoločné, v podstate kresťanské
hodnoty,
ktoré tento ľud uznával a ktoré ho spájali do spoločenstva, jednoty,
ľudského stáda, ako hovoril, a usiloval sa vytvoriť z nich silných jedincov, ktorých
bude zase zjednocovať mnoho rovnakého, ale určeného ním, Nietzschem. Mal
ním byť ateizmus, antidemokratizmus, individualizmus, azda aj panská morálka
a iné.
Masou, stádom, luzou, ako sa Nietzsche
vyjadroval, opovrhoval aj preto, lebo sa združovala na základe spoločnej slabosti,
lebo pokladala všetkých ľudí za rovnocenné deti Božie, lebo pred Bohom majú
byť všetci rovní. Slabí sa totiž spájajú, kým silní sa rozchádzajú, každý má
vlastnú individualitu. Toto všetko bolo Kantovi cudzie. Oproti aristokraticky
zmýšľajúcemu Nietzschemu bol obyčajným plebejcom. Nietzsche však vedel, keď
bolo treba, osloviť stádo, luzu aj ako "bratia moji"
Nietzsche - Rozumʻ je príčinou, že falšujeme svedectvo zmyslov."9
"Reč patrí svojím vznikom do doby najrudimentárnejšieho útvaru psychológie:
vnikáme do hrubého modlárstva, ak si uvedomujeme základné predpoklady
metafyziky reči, to jest rozumu."10 ",Rozumʻ v reči: oh, aký starý, podvodnícky
klamár! Obávam sa, že sa nezbavíme Boha, lebo ešte veríme v gramatiku."11
Rozum vznikol na základe predsudkov o zmysloch, teda vo viere v pravdivosť
zmyslových súdov. Ak Nietzsche kedysi tvrdil, že zmysly neluhajú, teraz už
pripúšťal, že dianie statizujú.
Dobrý
znalec Nietzscheho E. Fink hovorí o ňom, že
"psychologické preniknutie je mu už vyvrátením. Pravdivostný charakter
náboženstva či metafyziky vôbec neskúma"18. Možno však, že Kant by bol
polemizoval s Nietzschem o jeho biologistickej kritike svojich názorov,
hoci práve
ona bola predzvesťou neskoršej vskutku darvinistickej a myslím si, že
dodnes
prijateľnej Lorenzovej kritiky Kantovho apriorizmu. Ani biologický
pohľad na
človeka nebol Kantovi cudzí, bol by však odmietal jeho celkové
biologizovanie.
Nietzsche sa proti Kantovej metafyzike ozval azda v každom svojom
diele,
hoci Kanta vždy nemenoval. Najväčšiu a najsystematickejšiu kritiku jej
venoval v diele Vôľa k moci (v časti Vôľa k moci ako poznanie),
ktoré vyšlo až po jeho
smrti. (Možno sa o túto systematickosť postarali len jeho
zostavovatelia. Aj tak
sú tu však nevyjasnené protirečenia. Nietzsche bol vôbec autor
protirečení. Čo
v jednej téze povedal, v druhej povedal inak, čo mu vôbec nevadilo. No
obe tézy
majú zvyčajne hodnotu). O časť Vôľa k moci ako poznanie sa budem teraz
opierať
najviac. Vznikla takmer na konci celého Nietzscheho diela, pripadá mi
ako zrelé
ovocie po procese dozrievania, rozvádza a rozpracúva to, čo predtým
povedal
heslovito, aforisticky, hovorí pokojne, takmer bez útokov a urážok, ale
aj tu sú
protirečenia)
Kant nicméně uznává křesťanství za nejdokonalejší náboženství, zatímco
Lessing, radikálnější představitel osvícenské racionalizace křesťanství,
klade tři světová náboženství – křesťanství, islám a židovské
náboženství – co do čisté, rozumové složky – na stejnou úroveň. [11] I s touto myšlenkou se v Hegelových rozborech setkáváme.
Lessing
Hegel
Ulrich Zwingli ·
popieral moc cirkvi, · vyhlásil, že hriech je len nedokonalosť, poprel transsubstanciáciu a povzbudzoval k slobodnému výkladu Biblie
Jung, Zajímal se o staré mýty a pověsti, což se projevilo v jeho tvorbě.
Rozhodl se vystudovat psychiatrii. Po škole navázal vztahy s Freudem,
který byl jeho učitelem a sám Junga nazval "Korunním princem
psychoanalýz. o n tvrdi. Muži si hledají partnerky podle své animy, ženy podle svého anima. Oba
archetypy mají protektivní funkci. Animu si můžeme představit jako
reprezentaci Andromedy, Afrodity, královny a princezny, Kleopatry… Anima
jako Perseuse, Achilla či Radegasta (Plháková, 2006).
Freud ho považuje za svojho nasledovníka, nazýva ho dokonca "korunným princom". V roku 1909 spolu absolvujú sedemtýždňovú cestu do Ameriky, možno už tá je začiatkom konca. Postupne medzi nimi silnie napätie. K definitívnej roztržke dôjde roku 1913, kedy sa písomne dohodnú, že spolu prestanú komunikovať. Je to odpadlík so sklonmi k psychóze, mysticizmu, okultizmu a antiseminitizmu, vyhlásia freudiáni o Jungovi. Švajčiarska skupina protestuje hlavne proti energickej postave patriarchálneho Freuda. Viac im vyhovuje Jungove hľadanie rovnováhy vo vnútri pacientovej duše. Jung o spore s Freudom napíše: "To, čo Freud hovorí o úlohe sexuality, o infantilnej slasti a jej konflikte s "princípom reality", o inceste a iných veciach, je predovšetkým najpravdivejšie vyjadrenie jeho osobnej psychológie. Nie som vôbec Freudov protivník, aj keď ma takto chce označiť krátkozrakosť jeho vlastná i jeho žiakov. (…) Človek vidí takým spôsobom, aký sám je. A pretože iní majú inú psychológiu, vidia tiež inak a vyjadrujú niečo iné."
Odmietne členstvo v pripravovanom Medzinárodnom ráde pre etiku a kultúru. Náboženstvo je možné nahradiť len náboženstvom, vyhlási.
Posvätný sex
Ale ešte predtým mu Freud dohodí zvláštneho pacienta. Otto Gross je geniálny freudiánsky psychoanalytik, zároveň však narkoman a ťažký psychopat. Freud chce od Junga, aby Grossa zbavil závislosti na ópiu, on si pacienta potom má odviezť do Viedne a podrobiť ho psychoanalytickej liečbe. Jung nemá Grossa príliš rád. Videli sa na jednom kongrese, kedy mu Gross povedal, že skutočne zdravým stavom pre neurotika je sexuálna nemravnosť. Jung s ním nesúhlasí a píše Freudovi: "Zdá sa mi, že potlačenie sexuality je veľmi dôležitý a nevyhnutný civilizačný faktor, i keď pre mnohých slabých jedincov môže byť patogénny. (…) Mám dojem, že Gross svojou obľubou sexuálneho skratu zachádza priďaleko. Nie je to ani inteligentné, ani vkusné, iba sa mu to hodí…"
Gross je ženatý s Friedou von Richthofen, zároveň má pomer aj s jej sestrou Else. Obe sestry v roku 1907 porodili synov, ktorých otcom bol "ryšavý Dionýzos" Gross, a obom synom dali meno Peter. Frieda presadzuje voľnú lásku aj v ďalšom manželstve s D. H. Lawrenceom.
Na liečenie k Jungovi prichádza Gross v hroznom stave. Vychudnutý, špinavý, zapáchajúci. Jung mu ihneď zníži dávky ópia a počas ťažkej odvykacej fázy s ním trávi celé noci a dni. Analyzujú sa navzájom, pokým nezaspia vyčerpaním. V Grossovi som objavil mnohé aspekty svojej pravej povahy, takže sa mi často zdalo, že je mojím dvojčaťom, píše Freudovi.
Fascinujúci pacient uvedie Junga do sveta bohémov, do ktorého sa dovtedy neodvážil vstúpiť. Rozpráva mu o ópiu, orgiách, o sexuálnom vzťahu k obom sestrám, o kolóniách nahých vyznavačov kultu Slnka. Ako kolega psychoanalytik má vlastnú teóriu. Študuje život dávnych predkov, ktorí žili v malých kočovných skupinách, v súlade so svojimi inštinktami, v matriarcháte a v polygamii. Gross tvrdí: "Stará pohanská spiritualita považovala sex za posvätný. Zato moderná civilizácia ľuďom ubližuje, keď obmedzuje ich tvorivú silu prameniacu zo sexuality tým, že ich núti do monogamného vzťahu. Tak, ako má čovek niekoľko priateľov, môže žiť aj v sexuálnom zväzku s niekoľkými ľuďmi. Akákoľvek viera v trvanlivosť citu k jedinej ľudskej bytosti po celý život je ilúziou…"https://www.klub50.sk/zdravie-duse/pravda-rozpravky-a-mytu/mna-viedla-ruka-ktora-ma-presahuje
Gross se v pubertě stal závislým na drogách.
Již brzy byl malý Otto sexuálně traumatizován: byl totiž příliš často svědkem pohlavního styku svých rodičů, s nimiž neúměrně dlouho vyrůstal ve společné ložnici. "Byl jsem strašlivě vystrašen sexualitou svých rodičů; jako pětiletý chlapec jsem si to spojoval s obrazem kuřete, jež je ubodáváno ke smrti, a měl jsem dojem znásilnění." (Gross in Berze and Stelzer, 1913)Je důležité zmínit, že právě tato raná traumatizace
Zpráva z novin: "Doktor Gross obecně budil pozdvižení vzhledem k jeho osobitému vzhledu a ještě podivnějším zvykům. Pár [Gross a Benzová - milenka, které na její přání předepsal smrtelnou dávku morfia a asistoval tak v její sebevraždě] byl vyhozen z několika restaurací v Locarnu. Gross ze zásady nosil na nose velkou přilepenou náplast a tento detail utkví v mysli i toho nejvíce zapomnětlivého pozorovatele."
V létě roku 1917 se v nočním vlaku setkají Franz Kafka a Otto Gross s Mariannou Kuh, dcerou Sophie a švagrem Antonem. Kafka na to vzpomíná:
Sotva jsem znal Ottu Grosse; ale uvědomil jsem si, že zde bylo cosi esencielního s jeho rukou nataženou k 'směšnému'. Jeho přátelé a příbuzní, kteří byli úplně perplex (bratr, švagr, dokonce tajemně tiché dítě mezi cestovními zavazadly) ... jaksi připomínaly náladou Kristovy následovníky, kteří stáli pod ním, když byl přibit na kříž. Právě jsem se vracel z Budapešti směrem na Prahu... (Kafku prý fascinoval ten obraz, kdy mu Gross v kupé celou noc horečnatě cosi vyprávěl, sem tam si šlehl dávku kokainu a na bagáži poklidně spalo malé dítě, vypráví Heuer).
Nietzsche a Freud byly Grossovými hlavními inspiračními zdroji. Nicméně jejich učení posouvá dál a testuje jej až na samé hranice možností.
LGBT - OVOCIE PSYCHÓGIE JUNGA A OSVIETENCOV
Nachádza aj vlastný vnútorný ženský hlas, ktorý nazve Animou, ženským aspektom každého muža. Predpokladá, že podobný obraz muža nosí v sebe každá žena. A že Anima a Animus veľmi výrazne ovplyvňujú to, akého partnera si človek v živote vyberá.
Jeho model psychoanalýzy pripomína skôr tajné mystériá staroveku, keď zasvätenci postupne prechádzali temnými hlbinami svojho nevedomia, kde tých, ktorí boli schopní zostúpiť až do najhlbších úrovní, čakali bohovia. Túto cestu roku 1916 nazve individuácia, individuálna premena na celistvú osobnosť. Za hranicami Švajčiarska zúri vojna, v Zürichu chrípka, tu štyridsať žiakov pracuje na svojej duchovnej obrode. Veľké problémy ľudstva nikdy nevyriešili všeobecné zákony, vždy len zmena postoja jedincov, tvrdí ich učiteľ. On sám si vedie – a odporúča to každému - knihu kreslených rukopisov, zápisy a obrazy svojich snov, vízií, fantázií a rozhovorov s netelesnými bytosťami. Červenú knihu, ako tento dokument o vlastnom vnútri nazve, píše, či skôr kreslí, od roku 1914 až do roku 1930, nakoniec má 600 strán. Spôsobom jeho liečby sa stáva predstavivosť. Povzbudzuje svojich pacientov, aby zhmotnili svoje predstavy v obrazoch a symboloch. Je to jazyk podvedomia a keď človek vedome pracuje so svojimi predstavami, spontánnym spôsobom prichádza do kontaktu so sebou samým. V namaľovaných záznamoch snov, ktoré mu pacienti predkladajú, nachádza paralely s výjavmi z histórie náboženstiev a s osudmi hrdinov mýtov i rozprávok. Je presvedčený, že narazil na čosi, čo všetci ľudia na svete vnímajú rovnako.
Ernest Jones píše Freudovi: Jung sa snaží spasiť svet. Freud píše Ferenczimu: Máte pravdu. Náš milý Švajčiar sa zbláznil.
V knihe Spomienky, sny, myšlienky vyrozpráva jeho asistentka z posledných rokov života Aniela Jaffé príbeh, ktorý jej hovoril samotný Jung. V jedno nedeľné poobedie roku 1916 počul, ako domový zvonček začal sám od seba zvoniť. Dokonca videl, ako sa srdce zvonu pohybuje. Celý dom naplnili davy duchov, takmer nemohol dýchať. Preboha, čo sa to deje? A duchovia zborovo zvolali: Vraciame sa z Jeruzalemu, kde sme nenašli to, čo sme hľadali.
Boli to duchovia kresťanských rytierov, ktorí až po smrti zistili, že ich v Svätej zemi nečakalo žiadne vykúpenie. Jung počas nasledujúcich troch dní a troch nocí horúčkovito naškriabe Sedem príhovorov k mŕtvym. Sedem kázaní, ktorými obráti rytierov na svoju pravdu. Hovorí im, že sa mýlili, ak hľadali spásu mimo seba. Tú možno nájsť len vo vlastnom vnútri. Keby sa tam pozreli, videli by na vnútornom obzore "jedinú hviezdu na zenite", "Boha, ktorý nás dokáže viesť". Keď im Jung objasní jeho cestu k vykúpeniu, mŕtvi zmiznú na nočnej oblohe, kde konečne našli pokoj.
Ak je však Boh v našom vnútri a nie mimo nás, tak našiel nielen novú terapiu, ale aj psychologickú náhradu náboženstva.https://www.klub50.sk/zdravie-duse/pravda-rozpravky-a-mytu/mna-viedla-ruka-ktora-ma-presahuje
Gross